O výchove

Autor: Jela Juríčková <(at)>, Téma: 2009_08(august), Vydané dňa: 18. 09. 2009

pre zväčšenie kliknite na obrázokNa Brezovej sa výchova chápala ako trvalý jav. Rodičia vychovávali celý život – aj dospelé deti.
Strynká Osuských sa chystali do Prahy. Ščevánko ích volál. V liste písal, že bude čakať pri vlaku. Lenže darmo sa strynká obzerali, na stanici syna nevideli. Nuž čo, podhodili nošku na chrbte a vybrali sa smelo do jeho úradu. Ej nú, ej nú, totohla abi ím Ščevánko vivíedél! Šťastlivo trafili do Černínskeho paláca. Na ministerstve sa veru neobzerali a energicky vykročili hľadať jeho kanceláriu. Samozrejme hneď po nich volal portír – kampak matko s


 tou nůší? Strynká sa ani nepristavili a len cez plece odvrkli – do riti sinku, do riti, šak ja aj bes teba trafím. Počul to druhý zriadenec a ten pekne na nich: ku komu idú, koho hľadajú? Aj im poradil, kade sa ide k Ščevánkovi. Boli ony žena sveta znalá, hneď mu strčili do ruky diškréciu a otočili sa k tomu prvému neokrôchancovi – vidíš, aj tis móhél dostat.
Syn sa ospravedlňoval, že pre nával práce nemohol prísť, ale veď mama sa zorientovala aj sama. Návšteva prebehla dobre, strynká sa šťastlivo doviezli domov, ale vrelo v nich – no dočkaj, huncút, čos mi to viviédél, šak ja vivedem tebe, rýchlo mali plán hotový. A čakali. Aj sa dočkali. Po čase prišiel lístek, kde syn oznamoval, kedy a ktorým vlakom príde domov. Mama nachystala, navarila, napiekla, zamkla chalupu, kľúč si uviazala na zásteru a odišla na najvzdialenejšiu roľu. Ščevánko prišíél, doma pozamikané, naisto ščiahél do pitvórového okíénka - klúča nigde. Pokukál do komori, pod úkol, nigde nigdo. Čo mala jeho excelencia robit – pokrčit plecámi, sadnút si na nálep a čakat. Načakál sa, leš sa manka objavela. – Ná ti si uš,Ščevánko, tu?- A čo lístek neprišíél, šak som písál, že dnes prindem. Ale prišiél, Ščevánko, prišiél, ale vieš, fčil sme si kvit. A už odomykali a volali svojho jedináčka dovnútra. – Poj, Ščevánko, dale, šak ti vitrovelo po takéj dalekéj ceste.

Jela Juríčková