Najväčšie rozšírenie dosiahlo brezovské garbiarstvo medzi rokmi 1860 až 1890. Venovalo sa mu vtedy okolo 300 majstrov, 40 učňov a 40 tovarišov. Cechy boli vládnym nariadením v roku 1873 formálne zrušené, preto sa brezovský garbiarsky cech zmenil na Spolok garbiarsky. Spolok mal schválené a v roku 1880 tlačou vydané stanovy. Bol pokračovateľom garbiarskeho cechu i jeho tradícií.
Pri spracovaní kože sa od nej oddelila vlna. Pôvodne ju brezovskí garbiari predávali nevyčistenú. No po priemyselnom spôsobe vyčistenia hodnota vlny výrazne stúpla. Vďaka tomu na Brezovej vznikli od 70-tych rokov 19. st. „šarovne“ - továrne na čistenie vlny. Pretože boli v Uhorsku jediné, čistili vlnu nielen od brezovských garbiarov, ale i z iných miest Uhorska. Šarovne boli štyri: Gavorova, spolková, Poláčkova a Bzdúchovcov. Po roku 1890 nastal najmä v dôsledku konkurencie továrenského spracovania koží úpadok garbiarskeho remesla a narastalo vysťahovalectvo z Brezovej. Časť odišla v poslednej tretine 19. st. na „Dolnú zem“ (Maďarsko). No najviac Brezovanov odišlo do Ameriky (v rokoch 1893-1908 okolo1500 ľudí).
Počas I. svetovej vojny a prvých povojnových rokov sa situácia brezovských garbiarov načas zlepšila. Počet garbiarov po hospodárskej kríze v rokoch 1920-1923 však klesol na 108 majstrov. Vznikli menšie garbiarske podniky, kože sa už začali vyrábať továrenským spôsobom. Posledné oživenie zaznamenalo brezovské garbiarstvo vďaka zvýšenému dopytu pred vznikom II. svetovej vojny, počas nej a krátko po jej skončení. Nástup komunizmu v roku 1948 znamenal koniec malých garbiarov. Továrenská výroba kože zanikla v Brezovej zastavením prevádzky v Baranci v roku 1980.
Na záver spomeniem ešte aspoň v krátkosti postup spracovania kože. Objasniť niektoré garbiarske výrazy mi pomohol pán Štefan Ciran, za čo mu ďakujem.
Podľa rukopisu S. Š. Osuského sa starý postup nazýval kadečkový.Kože namáčali v močidlách. Po rozmoknutí vyprané a z vody otečené kože podmazali na holej strane roztokom vápna a popola. Dali ich na strúhadlo (drevený pologuľatý špalok) a kosou (obojručným garbiarskym nožom) šklbali vlnu. Kože ďalej šli do zoly (drevenej kade zakopanej v zemi), kde sa vo vápennom roztoku (pôvodne i s popolom) lužili. Potom sa koža operie a na strúhadle kosou ošvári, ostrúha a oblajchuje (vyhladí). Kožu kládli do trečafa (drevenej nádoby či suda), kde ju opäť vyprali, a potom do drevených kadečiek (vošlo sa do nich 10-20 koží) s v teplej vode rozmiešanou, drvenou dubovou kôrou – dubnicou. Vydubené kože sa na povalách na vzduchu (ale bez slnka) usušili. Kropili ich a na štoku (drevenom stojane) štrichovali a potom štosovali (štrichovanie – oškrabanie zvyškov z rubu kože a jej zmäkčenie sa robilo pomocou štrichovníka s kovovou pracovnou plochou, pri štosovaní sa zas lícna strana hladila dreveným štosovníkom).
Kadečkový postup bol zmodernizovaný používaním nátronu (zmesi haseného vápna so sírnikom sodným) pri podmazávaní a nahradením dubnice v studenej vode rozmočeným trieslom – smrekovou alebo jedľovou kôrou, kvebrachom (z kôry cudzokrajných stromov) a extraktom (výťažkom z trieslovín). Namiesto kadečiek sa kože dávali do drevených v zemi zakopaných kadí s kapacitou okolo 80-100 kusov koží. Tento novší postup sa nazýval kaďový.
Matúš Valihora
O kôš sú opreté dva štosovníky, štrichovník a garbiarska kosa s obojstranným ostrím zvaná francúz. Pred košom ležia ďalšie garbiarske kosy.
