Dušan Samo Jurkovič, najväčší slovenský architekt 20. storočia, mal k nášmu mestu hlboký vzťah a je tu i pochovaný. Jeho otec Juraj pochádzal z Brezovej, matka Emília bola dcérou národovca Samuela Jurkoviča, jedného z našich najvýznamnejších rodákov. Dušan sa narodil v Turej Lúke, od piatich rokov však vyrastal v Brezovej, keď tu otec získal miesto notára.V týchto dňoch si pripomíname 60. výročie smrti Dušana Jurkoviča. Autorke monografie Dušan Samo Jurkovič, osobnosť a dielo; Bratislava 1993 a veľkej znalkyni jeho diela, profesorke PhDr. Dane Bořutovej, Csc., sme položili nasledujúce otázky:
Odrazila sa skutočnosť, že Dušan Jurkovič pochádzal z nášho kraja s odlišným vzťahom k veciam národným ako vtedajšie centrum národného života, konzervatívny Martin, v jeho tvorbe?
Áno, myslím, že vplyv rodného kraja (v súčinnosti s rodinným zázemím, s ktorým sa viazal) sa rozmanitým spôsobom odrazil v jeho prístupe k veciam všeobecne, a že aj do jeho tvorby sa tento vplyv premietol - priamo i nepriamo.
Určite pri formovaní jeho osobnosti zohralo veľkú rolu prostredie a spoločnosť, v ktorej vyrastal. Povedomie „susedstva“ s Moravou, povedomie etnickej a kultúrnej príbuznosti ľudí žijúcich „cez hranicu“, aktivizmus a drobná osvetová a sociálna práca medzi ľudom, ktoré sa rozvíjali v tunajšom prostredí, zanechali stopy v jeho vedomí a v priebehu jeho života možno ich dosah vždy znova nachádzať v jeho spoločenských aktivitách aj výtvarnej tvorbe.
Z hľadiska postojov k spoločenským problémom to bola jeho aktívnosť a angažovanosť, s ktorou komentoval spoločenské dianie, odhodlanosť a cieľavedomosť, s akou kritizoval nedostatky a predostieral návrhy na riešenie problémov. Tu by sa dali vymenovať mnohé jeho aktivity v období po založení ČSR, počínajúc nespočetnými návrhmi na lacné bývanie pre sociálne slabé vrstvy, či návrhmi montovaných škôl, až po kritické články v tlači (napríklad návrh zlepšenia sociálnych pomerov na vidieku rozvojom turistických služieb prostredníctvom ubytovania v súkromí, či kritické poznámky k aktivitám podnecujúcim protičeské nálady v predvečer druhej svetovej vojny).
V architektonickej tvorbe tento „domáci“ vplyv priniesol predovšetkým lásku k ľudovému umeniu, ktorú neskôr, absorbujúc poučenie zo svojej viedenskej školy, rozvíjal pozorným štúdiom folklóru tak v rodnom kraji ako na Morave, kde začal svoju profesionálnu činnosť.
Povedomie príbuznosti výtvarných prejavov v rozličných krajoch na oboch stranách slovensko-moravskej hranice (čiže Karpát) bolo nepochybne jedným z dôležitých podnetov formujúcich jeho ranú „etnografickú“ fázu tvorby. Zároveň však podrobné štúdium ľudových diel vycibrilo aj jeho vnímavosť k odlišnostiam a špecifikám ľudovej tvorby v rozličných regiónoch. Takto vypestovanú schopnosť vyhmatať podstatné (spájajúce) i špecifické (odlišujúce, identifikujúce) znaky využil pri tvorbe diel, ktoré v sebe zahrňovali bohatstvo rozmanitých prvkov a motívov, no zároveň boli dôsledne harmonizované a jeho štýl (nech už to bolo v ktorejkoľvek fáze jeho dlhoročnej tvorby) pôsobil súladne a celistvo.
Zaujala ma rôznosť Jurkovičovej tvorby - od rozmanitých drevených stavieb cez secesný Spolkový dom v Skalici až k funkcionalistickým stavbám ako Kochovo sanatórium, či budovy lanovky na Lomnický štít. Ako laik sa chcem spýtať, či takýmto vývojom prešli aj iní architekti, alebo je Jurkovič v tomto ojedinelý?
Odpoveď na túto otázku čiastočne naznačuje už predošlý odsek. Aj tu by sa dalo nadviazať na Jurkovičovo štúdium ľudového staviteľstva, ktoré ho priviedlo k pochopeniu základných princípov architektúry a schopnosti cez rozmanitosť a mnohovrstevnatosť jej prejavov preniknúť k podstate. Základom jeho prístupu bola primeranosť diela vzhľadom k úlohe, ktorú riešil. Východiskom teda bol účel stavby, presnejšie jej poslanie, pretože sa zameriaval nielen na vecný účel, ale aj „posolstvo“, ktoré stavba má tlmočiť. Preto sa nijako neobmedzoval na holý „účelný“ či „funkčný“ tvar, ale pracoval aj so symbolmi a ornamentom, ktoré v architektúre plnia poslanie takpovediac psychologické.
Vo vzťahu k rozmanitosti jeho tvorby je tiež dôležité si uvedomiť, že človek toľkej zanietenosti a cieľavedomosti nemohol nesledovať aktuálne dianie vo svojom odbore a ignorovať nové impulzy, ktoré časom prichádzali. Mnohé jeho poznámky a články, rovnako ako vami zmienené diela potvrdzujú, že takéto podnety neprijímal nekriticky, lež vždy ich prehodnocoval, vyberal si to, čo považoval za primerané k svojim zámerom a zmyslu úlohy, ktorú riešil.
Viedenská škola, na ktorej získal svoje odborné vzdelanie, mu sprostredkovala metódy tvorby, ktoré ho naučili na jednej strane otvorenosti voči formovým podnetom a novým technickým postupom a na druhej strane tiež schopnosti pracovať v rozmanitých „slohoch“.
Boli to postupy bežné v 19. storočí, kedy jeden a ten istý architekt rozličné stavebné úlohy alebo stavby pre rozdielnych objednávateľov (vyhovujúc ich žiadavkám či vkusu) riešil v rozličných štýloch.
Jurkovičovo tvorivé myslenie bolo veľmi pružné, no vždy obsahovalo vnútornú disciplínu - takže, aby som priamo odpovedala na vašu otázku - ide jednak o prirodzený vývoj osobného štýlu v čase (jeho kariéra trvala vyše 50 rokov, nemohol predsa robiť celý čas „ľudovku“ alebo „secesiu“) a jednak o prispôsobovanie formálnej, slohovej stránky diela jeho poslaniu (funkcionalistické znaky nesú stavby technického charakteru - ako lanovka, stavby pre Západoslovenské elektrárne alebo stavby zdravotnícke, zatiaľ čo obytné domy alebo návrhy cirkevných stavieb z rovnakého obdobia navrhol v tradičnejšom duchu, ktorý považoval za primeranejší ich významu a poslaniu).
Uvádza sa, že Jurkovičom navrhnutá Štefánikova mohyla na Bradle patrí k vrcholom pamätníkovej tvorby v strednej Európe. Má, podľa vás, dostatočný potenciál na zaradenie do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO?
Pamätník na Bradle z hľadiska jeho výtvarnej koncepcie naozaj možno považovať za jedno z vrcholných diel pomníkovej architektúry u nás i v širšom (povedzme stredoeurópskom) okolí. Zároveň však realizácia diela bola poznamenaná viacerými problémami, ktoré neskôr spôsobovali problémy s údržbou, resp. fyzickým stavom pamiatky.
Či mohyla ako pamiatka plní predpoklady a kritériá UNESCO, na to by vám asi lepšie odpovedali špecialisti z pamiatkového úradu.
Poznámka: Podľa vyjadrenia Ing. arch. Ľ. Pinčíkovej z referátu svetového dedičstva Pamiatkového úradu SR príprave návrhu na zápis do Zoznamu svetového dedičstva predchádza zaradenie pamiatky, resp. lokality, na Predbežný zoznam. Slovenská republika vypracovala tento Predbežný zoznam v roku 2002, Mohyla gen. M. R. Štefánika na Bradle sa v ňom nenachádza.
Rubriku pripravil Matúš Valihora
