Tomáš Hroš je dnes temer neznámou postavou. J. M. Hurban ho v Štúrovom životopise pre odlišný postoj v r. 1848 i pre osobné nezhody s ním vyčiarkol zo zoznamu tých, ktorí urobili niečo pre slovenský národ. Podobne Hroša ignorovali i ostatní, alebo písali o ňom ako o dvojtvárnom či nerozhodnom, klátivom Slovákovi. Počas komunizmu prekážalo, že bol farárom.
Tomáš Hroš sa narodil 27. marca 1808 v Podkylave, ktorej časť vtedy cirkevne patrila k Brezovej, preto sa uvádzalo,
že je z brezovských kopaníc. Študoval na lýceu v Modre, od r. 1833 v Prešporku. V rokoch 1835 - 1840 bol brezovským kaplánom. Ako evanjelický farár pôsobil v rokoch 1840 - 1844 v Bukovci. Po smrti brezovského farára Pavla Marečka (ktorého najstaršiu dcéru Pavlínu si zobral za manželku) bol až do svojej smrti brezovským farárom.
Počas štúdií v Prešporku pracoval Hroš v Štúrovej Spoločnosti českoslovanskej, ktorej bol nakrátko podpredsedom, v r. 1838 bol členom tajného spolku Vzájomnosť. V roku 1836 založil v Brezovej Slovanskú knižnicu. S Ľudovítom Štúrom vykonal v lete 1836 cestu po Nitrianskej stolici, počas ktorej navštívili Jána Hollého i iných národovcov. Štúrova vtedajšia korešpondencia ukazuje, na koľko si Tomáša Hroša vážil. O jeho činnosti napísal: „Bavíme se s nim ve věcech národních; jeho účinlivosti věc naše mnoho velmi děkovati musí “, či „má již více v rukopisu a posavád neunaveně pracuje “.
A Hroš naozaj pracoval. Publikoval v Hurbanovom almanachu Nitra i vo viacerých periodikách. V roku 1847 vydal u skalického nakladateľa Škarincla útlu 20-stranovú prácu Národní školy a jejich stav i působení. Venuje sa v nej nižšiemu školstvu, ktoré poslúži svojmu cieľu, keď sa: „školy národní rozmnoží a v pořádek jak náleží uvedau, jestli se osvícenými a svědomitými učitelmi obstarají a obsadí, jestli učiteli slušne placeni, a všichni rodičové k posílání dítek do školy nuceni budau “.
28. apríla 1848 reční Hroš pri prijímaní Nitrianskych žiadostí na brezovskom rínku a Samuel Jurkovič o ňom poznamenáva, že „pán Hroš je národní této straně cele oddaný “. Od septembrového slovenského povstania sa však Hroš, ktorého podľa vlastných slov „všecka nezákonnost mrzela vždy “, dištancuje.
Po potlačení povstania 29. septembra 1848 pochoduje pod velením prešporského župana grófa Pálffyho na Brezovú 1 400 mužov maďarského vojska a gárd so zámerom vypáliť ju. Brezovský richtár, nevediac čo si počnúť, prosí Hroša o radu. Hroš sa s ním nakoniec vydal v ústrety vojsku a Pálffymu sa musel pod hrozbou svojho okamžitého zastrelenia zaručiť, že nedôjde k nepokojom.
Hroša nešetrili ani hurbanovci. Počas letnej výpravy si ho dňa 12. 6. 1849 dá pod zámienkou, že už pol roka nekáže ľudu o národných veciach, predvolať pod hrozbou zatknutia Janko Francisci. Hroš poslúchne a dostaví sa do Rače, no Francisciho rakúski nadriadení v tom vidia akt pomsty a Hroša prepustia na slobodu. Po tejto udalosti Hroš, ktorý spisovnú slovenčinu neprijal, zostáva pri bibličtine a definitívne sa rozchádza s bývalými priateľmi.
Počas svojho dlhoročného pôsobenia v Brezovej zreformoval Tomáš Hroš cirkevný zbor administratívne i hospodársky. V priebehu 9 rokov príjmy vzrástli z 866 zlatých na 11 517 zl. A tak sa mohlo budovať. Hroš dokázal zrealizovať to, čo popísal v spomínanej práci Národní školy a jejich stav i působení. V rokoch 1858 - 1859 bola postavená nová veľká poschodová škola s dvomi bytmi pre učiteľov. Budova stojí dodnes, žiaľ, počas minulého režimu bola znehodnotená necitlivou prestavbou na Dom služieb. Nezabudlo sa ani na kopanice, na účely školy bola kúpená budova v Priepasnom.
O pozoruhodných schopnostiach Tomáša Hroša svedčí i mohutný kostol, jeden z troch najväčších evanjelických chrámov na Slovensku, dominanta nášho mesta. Na mieste tolerančného kostola, ktorý už bol v zlom stave, ho začali stavať roku 1868 a dňa 16. novembra 1873 bol slávnostne posvätený.
Krátko nato 10. februára 1874 Tomáš Hroš, veľká osobnosť nielen Brezovej, zomiera.
Matúš Valihora
